Ako sa oslavuje 4. júl v USA: Burgery zadarmo? o_O

8 July 2019

Fourth of July, 4. Júl, Independence Day, Deň nezávislosti. Proste deň, kedy sa 13 Amerických kolónií dohodlo, že už viac nechcú byť pod nadvládou Veľkej Británie. Tento deň je v Amerike symbolom slobody, rovnosti a práva na život. Američania oslavujú tento sviatok skutočne vo veľkom. Domy a autá vyzdobené vlajkami, baseballové zápasy, celodenné pikniky, domáce barbeque, koncerty, no a na záver nesmú chýbať veľkolepé ohňostroje.

Pre každého, kto Ameriku práve navštevuje je to vždy veľký zážitok. Atmosféra, resp. davová psychóza spôsobia, že sa pomaly cítiš born and raised in the USA. Ja som svoj prvý Fourth of July zažila počas môjho Work&Travel v Arizone. Ako to vyzeralo, čo sme pojedli a ako to celé dopadlo? Keep reading darling ... :)

Na obed sme mali v práci vyzdobenú jedáleň balónmi a samozrejme bola pre nás nachystaná „barbekjú“. Naložila som si poriadne zo všetkého a ešte som natlačila aj čipsy a zmrzlinu s čokoládovou a karamelovou polevou. Keď dávajú tak ber, čo tam potom, že nevládzem ani prach utierať po takom nátlaku :D

Po šichte nás autobus odviezol domov a dal nám len 2 hoďky na nachystanie sa. Veď načo by sme potrebovali oddychovať po celom dni manuálnej práce? Bob nás potom odviezol do Cottonwoodu na veľkú lúku, kde už bola zhromaždená polka Arizony. Išli všetci od nás, okrem pár smutných duší čo mali poobedné šichty. Všetci si porozkladali svoje modré deky, ktoré sme dostali na delta flighte. Ak si čítal článok o mojej ceste do Ameriky, tak si určite pamätáš, že tá moja smrdela ako exkrement, takže ostala tam kde som ju našla.

Po chvíľke seduškania sme sa s Veronikou už začínali mrviť a zhodli sme sa, že už by sme zase niečo jedli. Išli sme teda pokukať čo dobrého ponúkajú v miestnych stánkoch. Už hneď pri prvom sme zažili výbuch štastia, keďže sa tam rozdávali párečky, burgre a červený melón zadarmo. WhAAAT? Gimme gimme mooore...

Pri ďalšom stánku sme neodolali tradičnému Apple Pie a všetci ostatní zrejme taktiež nie, keďže sa nám naňho vrhli haha :D Po jablkovom nasledoval aj čerešňový a ja už som nevedela, čo od šťastia so sebou.

Ako ukážkovému introvertovi a anti-sociálovi mi bolo sedenie v chaotickom kruhu na dekách bytostne nepríjemne a išla som radšej stáť asi 20 minútovú radu na slano-karamelové obrovské pukance :D

Kým som dostala svoje pukance a ďalšiu dávku jedla, pomaly sa zotmelo a to znamenalo jediné. Za chvíľu už bude ohňostroj a potom môžeme ísť domov. Hurá.

V Sedone boli ohňostroje momentálne zakázané kvôli požiarom zo sucha a vlastne všade v Arizone sú povolené takéto veci len na určitých miestach. Počuli sme dokonca, že ohňostroje sa môžu vystreľovať len do určitej výšky. Ohňostroj nakoniec trval celú pol hodinu s docela neuspokojivým grand finále. Ale na Cottonwoodske pomery to bolo fajn. Po zotmení sa lúka premenila na more svetielkujúcich Amerických vlajok, náramkov, paličiek a všetko čo sa dá svetielkovať svetielkovalo. S Veronikou sme sa znova našli s našou skupinkou, ktorá si myslela, že sme sa stratili. /hahah/


IMG_7072.JPG
IMG_7072.JPG
IMG_7116.JPG
IMG_7116.JPG
IMG_7143.JPG
IMG_7143.JPG
IMG_7058.JPG
IMG_7058.JPG
IMG_7226.JPG
IMG_7226.JPG

Cesta domov bola zážitok sám o sebe, lebo mal pre nás prísť shuttle bus okolo 11 večer,lenže ohňostroj skončil už o 9:30 a každý po ňom odchádzal domov a všetci sme sa zhodli, že už sa tam neoplatí sedieť len tak od veci po tme. Uff hurá. :D

Bianka navrhla, aby sme išli pomaly dole do Cottonwoodu pešo a tam odchytíme bus, ktorý ide iným smerom. Neviem prečo mi to vtedy dávalo zmysel, ale bola som rada, že už idem domov, so dont judge me. Dvaja šoféri zobrali v autách polku našej skupinky a nás 7 nešťastných duší nasledovalo Bianku do tmy. Išli sme pešo asi pol hodinu. Mali sme zapnutú navigáciu a svietili sme si mobilmi. Pod nohami nám behali rôzne nočné chrobáky a zvery, ktoré som ani nevedela, že existujú. Už som len čakala, kým sa niekto ozve, že ho kusol had. Najskôr to budem ja.

Keď sme konečne prišli na tú nám známu ulicu, čakali sme bus, ktorý mal ísť tým iným smerom. Bianka nám to objasnila tak, že od nás z Bent River štartuje bus smerom do Sedony a keď nás tu uvidí, tak mu zamávame a on nás odvezie domov. Po ďalších 15 minútach sme stále čakali a podaktorí z nás sa snažili maskovať panické zdesenie za pokojným výrazom tváre. Áno, ja. Vymodlený shuttle bus sa zjavil s 15 minútovým omeškaním a dokonca sa nám ho aj podarilo zastaviť. Bianka sa s pánom autobusárom / z ktorého sa neskôr vykľula autobusárka o_o/ snažila dohodnúť, aby nás len odviezla cez ten nebezpečný úsek cesty, kde nie je chodník a hady tam mávajú v noci vip žúr. Pani nám vysvetlila, že už má 15 minútové meškanie a nemôže sa teraz otočiť ešte aj s nami. V hlave sa mi spustil hororový soundtrack a svoje zdesenie som prestala skrývať.

Docela sklamaní zo situácie, ktorá bola od začiatku jasná, že nastane, sme išli pomaly domov. Keďže s nami, šiestimi dievčatami, bol len jeden chalan, začala som si spomínať na nejaké chmaty z Kung Fu Pandy. Aj keď neviem ako mi pomôžu proti hadom a kojotom.

Po ceste sme si všimli jeden podnik, ktorý bol otvorený a pútal dosť veľkú pozornosť. Na moje zhrozenie som si tiež všimla, že dve baby od nás nahodili docela vražedné tempíčko smerom k epicentru toho hurhaju. Ževraj sú strašne smädné a kúpia si len pivo so sebou. Skoro ma prekotilo, keď som videla ako ho tam otvorili, že sa chcú napiť. V Amerike totiž platí zákaz pitia alkoholu na verejnosti, mimo nejaký podnik. Potom sme už len sledovali ako ich barmanka hneď zahriakla, že už keď ho otvorili nemôžu opustiť podnik a musia to tam dopiť. Erik im hovorí: „šak utekajte čo vás bude naháňať?“ Tak to skúsili a ona ich fakt začala naháňať :D :D :D

S Veronikou sme si vymieňali veľavravné pohľady a zúfalstvo sálalo všade okolo nás.. baby sa totiž už trochu pripili a nechcelo sa im odísť. Už keď som myslela, že na tom múriku budem nocovať som tam náhodou chytila wifi a skrsol mi v hlave taký plán, že splaším niekoho od nás s tým autom. Tak som napísala Amande, ktorá išla autom už po ohňostrojoch a bola už dávno doma, že sme tu uviazli a nevieme ako prejdeme po tme ten nebezpečný úsek cesty. Na moje prekvapenie mi hneď odpísal Matt, že mu mám napísať kde presne sme a že pre nás príde autom. Takže som sa nakoniec nemusela ani veľmi snažiť hrať na city haha. Kameň čo mi práve padol zo srdca museli počuť aj v Bratiske. Síce sme išli 3 minúty v aute ôsmi ale nakoniec všetko dobre to dopadlo.

No dinner for you tonight, snakes!