Cesta za veľkú mláku. Bola som podozrivá z pašovania keksíkov?

5 March 2019

Keď som pár dní pred odchodom dostala email s informáciámi o našom lete, musím priznať, že zo začiatku som nebola veľmi nadšená. Naše východzie letisko bolo v Budapešti a nie vo Viedni ako som dúfala a odlietali sme o 6 ráno. Riešili sme niekoľko možností ako a kedy sa tam dostať aby sme všetko stíhali, ale ani jedna možnosť sa nám veľmi nepozdávala. Nakoniec sme sa ale rozhodli zobrať to pozitívne a prišli sme s plánom. Rozhodli sme sa spraviť si taký menší výlet pred naším veľkým výletom. Do Budapešti sme išli o deň skôr s tým, že si pozrieme Budapešť a z hotela pôjdeme komfortne o 3 ráno stresovať na letisko. Čo by sa tak mohlo pokaziť?


  1. Jun 2018

Kedže sme nechceli otravovať našich vyťažených rodinných príslušníkov na car trip ku maďarom, rozhodli sme sa kúpiť si lístky na Flixbus. (keby sme už vtedy tušili ako nám on bude zachraňovať životy v USA haha).

Keďže naše zadky sú príliš extra, ubytovali sme sa v hoteli Ibis Styles, ktorý je priamo na letisku. /odporúčam 10/10 ak ti idú debilne lety a potrebuješ aspoň chvíľu spať/

Z našich veľkolepých plánov, pobehať Budapešť, pofotiť a zažiť nejaký ten night life, sme sa po ceste Flixbusom, metrom a inou maďarskou mestskou dopravou v 30-tich stupňoch celzia, doplazili akurát tak dole na večeru.

Na „dobrú noc“ sme si zapli seriál „Handmaids Tale“, a už si ho viac nezapneme.

O 3:00 ma skoro zabil budík a pri predstave, že ma čaká asi najdlhší deň v živote /kvôli časovému posunu aj bol/, a že podľa mojich výpočtov najbližšie budem spať asi pozajtra mi nebolo zrovna najlepšie.

Vybrali sme sa teda na púť cez parkovisko k nášmu terminálu. Od Stylesa sme vyfasovali nabalíčkované raňajky, ktoré sme mali v cene, a ktoré som bohužiaľ musela vyhodiť už vo vstupnej hale. Asi pol hoďku po nás dorazili naše nové kolegynky Kika s Biankou. Cítila som sa trošku lepšie, že idú s nami, keďže oni celú túto cestu absolvovali už minulý rok. Pri čakaní v nekonečnej rade som si uvedomila, koľko je tu ešte „našich“, ktorí idú na rovnaký program a všetci ideme do rôznych kútov USA. Moje „sentimentálne ja“ každému v duchu zaželalo šťastnú cestu a to sľúbené najlepšie leto v živote.


O 9-tej sme už pristávali v upršanom Paríži. Bola mi tam strašná zima a Bianka mi láskavo ponúkla svoju bundu, ale tak sme sa ponáhľali, že som si ju ani nestihla dať. A ja mať bundu?? Načo. Veď idem do Arizony, nie?

Už po pár minútach mi bolo jasné, že letisko „Charles de Gaulle“ je jedna veľká nočná mora. Na prestup sme mali hodinu a pol, čo mi prišlo ako kopa času. Ale ako sa ukázalo, k terminálu 2E sme museli prejsť asi 3 kilometre cez zhruba 4 budovy, hore schodmi, výťahom, dokonca autobusom. Našťastie náš let meškal 15 minút a pekne sme ho stihli.

O 10:30 sme nasadli do veľkého Boeingu spoločnosti Delta. Potešila som sa keď som na sedadle videla deku. Potešila som sa menej, keď som zistila, že tá moja smrdí ako hovno. -_-

Tento 9 hodinový let sme si však náramne užívali, keďže nám každú chvíľu nosili jedlo a pitie a konečne sme si pustili filmy, ktoré sme už obe chceli dlhšie vidieť.

Na letisko „St. Paul International“ v Minneapolise sme dorazili asi o 12:15 miestneho času. Prvý krát čo som sa vrátila v čase. Funny experience.

DBFDC97A-F34A-443F-AC20-7EEA582ACF1F 2.JPG
DBFDC97A-F34A-443F-AC20-7EEA582ACF1F 2.JPG
IMG_5648.JPG
IMG_5648.JPG
1528821854998.JPG
1528821854998.JPG

Hello America


Na letisku v Minneapolise sme museli prejsť imigračnou kontrolou, kontrolou príručnej batožiny, odovzdať lístočky, na ktorých prisaháme na svoje duše, že nič neprevážame, prevziať si kufre, aby sme ich následne mohli znova odovzdať a zase sa prejsť pomedzi detektory kovov.

Na celý tento manéver sme mali 2 hodiny a 15 minút. Keď som si myslela, že Paríž bola nočná mora tak toto už bolo peklo. Na imigračnom sme totiž stáli hodinu v rade, v ktorej som už odpadávala od únavy aby sa ma následne nezaujatý chlap spýtal, čo som prišla robiť do USA. Na chvíľu mi odľahlo keď som zbadala svoj ružový kufor ako sa tam chudáčik točí na už skoro prázdnom páse. Mohli sme sa teda presunúť k ďalšej kontrole. Páni kontrolóri sa nás pýtali, či neprevážame nejaké jedlo a vyzvali nás aby sme odložili všetku našu batožinu na pás. V tomto okamihu sa z nášho doteraz bezproblémového tripu stáva tragická komédia.

Keď sme totiž nie celkom presvedčivo povedali, že žiadne jedlo nikde nemáme, (ja som mala napchané zvyšky keksíkov z predošlého letu v ruksaku, lebo som nemala srdce vyhodiť všetky tie lahodné chody /slovenský syndróm/, a Kika si zase ešte na letisku v Budapešti narvala do kufra jablko a mandarínky aby otestovala ako vydržia cestu), páni sbs-kári si nás začali dôkladnejšie premeriavať a zopakovali otázku, či nemáme žiadne jedlo. Vedela som, že Kikino ovocie je oveľa horšie ako moje keksíčky z Delta flightu a rozhodla som sa zvoliť taktiku „odviesť pozornosť zo skutočného problému.“ Keď sa ku mne pán naklonil a s nadvihnutým obočím sa ma spýtal či mám jedlo, len som nevinne odvetila: „I need to pee“. /treba mi cikať/. Pán sa hneď odtiahol a utrúsil len: „Too much information“ /príliš informácií/. Hneď išiel radšej kontrolovať niečo iné, takže sa mi úspešne podarilo ho vykoľajiť. Spomeň mužovi nejaké ženské problémy a hneď radšej zdrhá. Cítila som sa ako ruský špión v akcii (žeby som v lietadle práve pozerala Red Sparrow?)

Moja batožina prešla v poriadku a už mi išiel spadnúť obrovský balvan zo srdca, keď v tom odstavili Kikin kufor a zavolali ju nabok. Všetky sme tam v horore stáli ako obarené, keď jej začali prehrabávať kufor. Ujo sa k nám otočil a oznámil nám, že ju nemáme čakať, lebo to bude zrejme na dlhšie, a že ja by som mala ísť aby som sa nepocikala. HA HA. Fair enough. Hneď na ďalšej chodbe som od stresu vyhádzala všetky zvyšky, krabičky a obaly, ktoré si moje „hordovacie ja“ chcelo ponechať. /no nesmej sa to je vážna diagnóza/.

Vzápätí sme si s hrôzou uvedomili, že na boarding nám ostáva asi pol hodina, a my sme ešte ani nevedeli kde je náš gate. Zahodili sme teda kufre pri najbližšom okienku a utekali sme. Plán bol jasný. Nájsť náš gate, zdržať lietadlo a počkať na Kiku. Celú cestu som bežala za Biankou a ďakovala som, že je asi o 2 metre vyššia odo mňa, takže sa mi nestrácala v dave. Podarilo sa nám nájsť náš východ a na kontrolu nám ostávalo asi 15 minút. Keď som sa otočila s hrôzou som zistila, že Veronika nie je nikde v dohľadnej vzdialenosti.

Takže poďme si to zrekapitulovať. Som niekde na letisku v Mineapolise, z nejakého dôvodu je po 20-tich hodinách od kedy som sa zobudila stále deň, bola som podozrivá z pašovania keksíkov, asi nestihnem prestupový let do Arizony kde nás má v stanovenú hodinu vyzdvihnúť šofér a teraz som stratila svoju drahú priateľku na letisku. Ešte som v tej Amerike len 2 hodiny a už si pripadám ako vo filme stratený v New Yorku.

Pani, ktorá nám už išla kontrolovať pasy nás ubezpečovala, že ešte stihneme nasadnúť ak pôjdeme teraz hneď. Po Veronike a Kike ani stopy. Keď už sme tam asi 5 minút zdržovali radu, obe baby sa vynorili na konci chodby a pomaly si vykračovali smerom k nám ako keby sa nechumelilo. Že vraj im niekto povedal, že to lietadlo by už nikdy nestihli a majú si ísť vybaviť náhradné letenky. WhaT?

Ďalší let do Phoenixu išiel za 3 hodiny. Napriek tomu, že sme už boli všetky zase spolu a zošuchnuté na sedačkách pri našej bráne sme vymýšľali songy o Kikiných mandarínkach v kufri, zmocnil sa ma nový stres. Môj kufor predsa odišiel už s prvým lietadlom a teraz sa tam niekde bude točiť na páse a bohvie kam ho odložia.

Po asi 24 hodinovom nervovom vypätí sa mi začala točiť hlava a prišla na mňa únava. Z agentúry mi písala naša koordinátorka či sme nevideli dve stratené Poľky, ktoré tiež zmeškali lietadlo. Mám taký pocit že si s nimi budeme rozumieť. S Biankou sa nám ušli posledné letenky pri núdzových východoch a museli sme čestne prehlásiť že súhlasíme a sľubujeme, že pri núdzovej situácií budeme pomáhať s evakuáciou. Keď som si pomyslela že už celý jeden deň som nespala a že sa za chvíľu asi povraciam, som sa musela iba v duchu zasmiať. Takže evakuácia je na mne vážení. Sme stratení.

Našťastie sme nikoho a nič nemuseli evakuovať a vo Phoenixe sme pristáli pri západe slnka. Ako prvé som za oknom na letisku uvidela palmy a za nimi krásne sfarbenú oblohu. Bola by som si vychutnala tento pohľad oveľa viac, keby som sa necítila ako troska. Takže toto je ono. Môj domov na nasledujúce 3 mesiace. Začala som sa trošku tešiť že sme „dobro došli“, ale náš boj ešte nebol pri konci. Nevedeli sme totiž nájsť správny východ, pri ktorom nás čakal šofér z Enchantmentu, ktorý nás mal odviesť do nášho ubytovania.

Keď sme prvý krát vyšli z letiska na ulicu, obaril ma hrozne horúci, ťažký vzduch, cez ktorý som mohla ledva dýchať. Cítila som sa ako keby okolo mňa bola z každej strany horúca pec a nikde pred tým nebolo úniku. Pomyslela som si že toto nedám. Bola som síce pripravená na teplo, ale takúto saharu som nečakala.

Keď sme konečne našli popisu zodpovedajúci autobus, ako stojí neďaleko od nás, pohol sa preč. Akčná Bianka sa za ním rozbehla a prinútila ho zastaviť. Nasadli sme úplne vyčerpané do busu, v ktorom sme objavili 2 stratené Poľky a vydali sme sa na cestu večerným Phoenixom. Musím povedať, že tento pocit si budem pamätať asi navždy. Po celej tej úmornej ceste a stresových situáciách mi odmenou bol môj prvý nezameniteľný arizonský západ slnka a vedela som, že som konečne na mieste kde som chcela byť.