Prežila som stretnutie s medveďom - Boynton Canyon Trail Adventure

1 June 2019

09.07.2018

Dnešný deň som pôvodne mala stráviť s Biankou a Kikou v banke, Safeway a Dollarstore. Keď však naša nová kolegynka z Česka /Romča/ napísala do skupiny na FB, že chce ísť hikovať v okolí Enchantmentu, úplne mi poskočilo srdiečko, lebo od kedy som tu, ešte som nemala možnosť ísť do prírody, vyvetrať seba a zrkadlovku a spraviť nejaké krásne fotečky.

Neskôr sa ozval aj "hungarian guy" /Matt/, ktorý napísal, že ide tiež. Potešila som sa lebo Matt mal auto a nemuseli sme ísť shuttlom. Cestou tam som sedela na zadnom sedadle Mattovho prenajatého amerického auta a študovala som od čoho sú zašpinené poťahy po mojej pravici. Vôňa sedadla prezrádzala tú najhoršiu možnú možnosť. Očakávala som, že si Romča sadne ku mne, ale tá si vedľa mňa položila len tašku a sadla si k Mattovi na predné sedadlo. OKRRR. Tak som sa tam potichučky krčila a nenápadne počúvala konverzáciu, ktorá sa odohrávala na prednom sedadle napriek hlasnej muzike. Matt má rád letné odrhovačky. Super.

Keď sme dorazili do Enchantmentu, vybrali sme sa k bráne, ktorá viedla do „divočiny“ na turistické trasy. Ako prvú sme si vybrali trasu ku skale „Kachina woman“. Kachina je nejaká duša, ktorá podľa Indiánskej legendy kmeňa Hopi, obýva takú vysokú tenkú skalu. Verili, že pokiaľ Kachina stojí, tak je stále nájdej pre ľudstvo/ ľudskosť a keď spadne, tak táto ľudskosť bude stratená. (ťažko sa to doslovne prekladá, ale pointu chápeš :D ) Každý deň k nej chodí jeden Idián, ktorý sedí na skale oproti nej a hrá na píšťalke. Je to veľmi zaujímavé sledovať.

Táto trasa nebola veľmi náročná a aj také lenivé zadky ako ja ju ľahko vyšliapu. Menšie problémy som mala až na samom vrchole, kde sa červené skaly menia na prašné kĺzajúce sa šmykľavky a strmé útesy. Rozhodne si nabudúce obúvam moje tenisky s protišmykovou podrážkou. Hneď ako sme vyšli na kopec, naskytol sa nám nádherný výhľad na Enchantment Resort pod nami a celé údolie Boynton Canyonu. Odvážnejšia Romča, ktorá vyzerala ako skúsená horolezkyňa a bláznivý Matt, sa vybrali úplne hore ku „Kachine“. Keďže ja som nechcela riskovať aby mi museli volať vrtuľník, musela som ich počkať dole pod skalou, pretože moje "najky" sa mi strašne šmýkali a útes na ktorom sme sa pohybovali bol vážne strmý. Cestu tam by som možno nejak vyškriabala ale nevedela som si predstaviť ako by som z tade zliezla naspäť dole. Romča a Matt sa mi nachvíľu stratili a na moment som si myslela, že ma tam nechali trčať. Vybrala som sa teda k druhej najcoolovejšej skale akú som tam našla a začala som vymýšľať ako sa na ňu čo najefektívnejšie vyštverať. Nakoniec sa objavila Romčina blonďavá hlava a spravili sme si všetci traja menší photoshooting na skale. Keď som sedela na okraji skaly a pod sebou som mala celý Enchatment, obkolesená kaňonom, ktorý pred miliardami rokov bol pod vodou, pripadala som si úplne malinká na takom veľkom svete. Výhľad bol úplne stobodový. Asi najkrajší, aký som videla. Chvíľku sme si tam posedeli a zjedli moje cookiesky aby sme to patrične vstrebali. S Mattom sme rozmýšľali, aký tu môže byť západ slnka úžasný. Myslím, že sa sem ešte aspoň raz vyberiem.

496AEE43-A490-4067-BDFA-0C91B5F1D376.JPG
496AEE43-A490-4067-BDFA-0C91B5F1D376.JPG
_DSC0564.JPG
_DSC0564.JPG
_DSC0493.JPG
_DSC0493.JPG
DSCF3335.JPG
DSCF3335.JPG
_DSC0506.JPG
_DSC0506.JPG

Keďže tento hike nebol taký dlhý a dostať sa ku Kachine trvalo tak 15 minút, moji "spoluhikeri" neboli ešte úplne uspokojení a navrhli ďalšiu trasu. Predtým sme si však išli nabrať vodu do Oasisu /našej zamestnaneckej jedálne/ a zjedla som si tam pár amerických „bebečiek“ nech neumriem od hladu. Natreli sme sa Romčinou „20tkou“ lebo ani jedna z nás by sa neurazila, kebyže sa trochu opálime.

Vybrali sme sa na Boynton Canyon trail, ktorý mi opísali tak, že by mal byť len trošku dlhší ako Kachina. Cestou tam sme stretli turistov, ktorí nám oznámili, že cesta tam je asi 3 míle čo je tak cca 5 kilometrov. Trochu mi zamrelo srdce keď som si predstavila, že ma dnes ešte čaká 10 kilometrov chôdze, hlavne keď slnko už začalo naplno hicovať. Cesta však nebola príliš náročná a väčšinou sme išli po rovine. Chvíľu sme išli po prašnej ceste, potom po balvanoch, potom chvíľku cez les, znova cez púšť a takto sa to striedalo. Niekde v polke som už umierala a trošku som zaostávala. Matt, ktorý asi rozoznal, že nie som úplný horolezec sa stále obzeral či ešte idem za nimi. Po ceste som sa dozvedela, že Romča študuje potravinársku technológiu a Matt podobne biznis manažment ako ja.

Naša konverzácia sa odvíjala asi nasledovným štýlom:

Matt: „You are quiet.“

Ja: „I'm trying to breathe sorry.““

Keď sa terén začal postupne meniť a ocitli sme sa v lese, začali sme stúpať dohora po celkom náročnej ceste z balvanov. Našli sme vyschnuté koryto rieky a útes, ktorý sa cez obdobie dažďov mení na vodopád. Matt sa samozrejme musel ísť naňho postaviť a ja som mu robila fotečku. V tom okamihu na vrchu skaly asi 5 metrov od nás niečo zašušťalo v kroví. Matt výstražne natiahol ruku, aby sme stíchli. Keď som sa pozrela smerom, ktorým sa pozeral on, zbadala som tam veľké čierno-hnedé zviera. V tom zmlomku sekundy som si spomenula na veľké hnedé srnky, ktoré sa často prechádzajú po Enchantmenete. Matt sa však s kamennou tvárou otočil k nám a hovorí: „Guys It‘s a bear, it‘s a bear let‘s go..."

Zrazu sme sa pozerali zoči voči medveďovi, ktorý bol len kúsok od nás. Romča, ktorá ho nevidela, si myslela že Matt žartuje, ale ja som ho tiež videla a začala som vnútorne panikáriť. Matt našťastie zachoval pokoj a nabádal nás, aby sme zrýchlili tempo aj keď sme sa akurát nachádzali na tom najstrmšom stúpaní. Samozrejme, že som bola zase posledná a začala sa naháňačka my VS medveď. „Ja tu umrem, ja tu umrem“ boli moje jediné myšlienky. Aj keď som ho zbadala len kútikom oka na zlomok sekundy, vedela som, že je to ten menší typ čierneho medveďa, ktoré sa dosť líšia od našich veľkých hnedákov. Vyzeral tak, že by nemal problém zoskočiť z tej vyvýšeniny, dobehnúť ma za tri sekundy a zakusnúť sa mi do zadku. Keď sme sa po vražednom tempe dostali až na koniec trailu, všetci sme si trošku vydýchli. Ja teda hodne. Aj keď som si naplno uvedomovala, že jediná cesta, ktorá odtiaľ vedie naspäť je tá istá, po ktorej sme išli. Ejkejej medvedia pasca. Hore na skale sme sa stretli s Rachel, ktorá tam bola na turistike úplne sama. Keď sme ju informovali o tom, že sme stretli medveďa, hneď sa spýtala či môže ísť naspäť s nami. Snažila som sa veľmi nemyslieť na to, že musíme ísť znova 5 kilometrov späť do rezortu okolo hladného medveďa a urobila som ďalšiu várku krásnych záberov. Napriek tejto stresujúcej epizódke som si naplno užívala neuveriteľný výhľad, ktorý sa nám naskytol na konci tejto trasy. Moju 5 minútovú idylku pozorovania výhľadu sediac na najrovnejšej skale prekazili hromy a blesky. Vážne? VÁŽNE?

Po medveďom dobrodružstve sa na nás z druhej strany Boynton Canyonu valil monzún. Áno, Dominika ide na turistiku do lesa, o ktorom si vopred nezistí, aké zvery v ňom žijú v období monzúnov. Gratulujem si.

Znova som myslela na tu prašnú cestu, po ktorej sme išli väčšinu cesty a predstavovala som si, cez aké bahno sa budem musieť brodiť ak nás to náhodou zasiahne. Zo začiatku sme nahodili veľmi rýchle tempo a cestou cez les sme sa snažili robiť trochu hluku, aby sme odplašili všetky „zvírence“ v našom okolí. Matt navrhol, aby sme pustili pesničku „Baby“ od Justina Biebera, lebo že to definitívne odplaší každého. Všetci sme si bez hanby pospevovali Bieberove hity a očami skenovali okolité kríky. Keď sme vyšli z lesa, trochu sme sa uvoľnili a my s Rachel sme sa pustili do vášnivej debaty o cestovaní a o Amerike. Zistila som, že je z Colorada a robí v nemocnici. Super. Máme doktora keby niečo. Cestuje väčšinou sama za čo ju tíško obdivujem. Dala mi pár tipov čo navštíviť v Sedone a kam mám ísť cestovať po práci. San Diego mi odporučila navštíviť namiesto LA a že New York určite nemám vynechať. V závere našej cesty na nás začalo mierne pršať čo bolo veľmi osviežujúce a chvíľu som zvažovala, že si tam ľahnem na nejakú skalku a nechám sa pokrstiť Arizonským monzúnom. Nakoniec sme si s Rachel vymenili instagramy a navrhli sme ešte možné stretko v Cottonwoode. Bola veľmi milá a priateľská dušička a som rada, že sme ju zachránili pred medveďom.

6898E6F8-CF27-40BE-BA4A-613D8EC15A9E.JPG
6898E6F8-CF27-40BE-BA4A-613D8EC15A9E.JPG
IMG_7431.JPG
IMG_7431.JPG
BDF97873-CA51-4AC4-82A8-01E96E285BC7.JPG new edit.JPG
BDF97873-CA51-4AC4-82A8-01E96E285BC7.JPG new edit.JPG
_DSC0597.JPG
_DSC0597.JPG