Work & Travel? Priprav si zo začiatku pevné nervy

4 March 2019

Dostali ste sa už niekedy do bodu kedy ste si povedali – Teraz alebo nikdy?


Pre mňa tento bod nastal v 5-tom ročníku na výške, keď som musela skĺbiť písanie diplomovky, učenie sa na skúšky a chodenie do práce. Predstava, že po skončení školy si vyzdvihnem diplom a začnem navštevovať úrad práce ako hodiny klavíra ma desila. Strácala som chuť aj motiváciu na dokončenie školy a zúfalo som prahla po zmene a nejakom dobrodružstve. Keďže som vedela, že moja bff Veronika to cíti rovnako, začala som mesiac intenzívneho spamovania jej messengera aby sme sa konečne zbalili a odišli spolu veľmi ďaleko.

Keďže som z každej strany počúvala príbehy o Work and Travel a ľudí, čo opisovali svoje najlepšie letá v živote, bola som rozhodnutá, že niečo také si predsa nemôžem nechať ujsť. Keďže sme boli v končiacom ročníku a program je určený len pre denných študentov vysokej školy, zobudili sme sa skutočne v hodine dvanástej.

Po niekoľko dňovom online prieskume sme si zvolili agentúru, zaregistrovali sme sa a odštartovali sme tak obrovské kolo vybavovačiek, stretnutí a pohovorov, na konci ktorých nás čakal náš Americký sen. Netušili sme, že nás čaká pár nervy drásajúcich momentov plných čakania, frustrácie a stresu. Ale poďme pekne po poriadku.

Jedna z prvých vecí, z ktorej som skoro prišla o nervy, bol online profil, ktorý sme si museli vypĺňať v angličtine na stránke agentúry. Prisahala by som, že ten profil nemal konca kraja a takmer som ho nestihla vyplniť do deadlinu. Je to samozrejme aj moja chyba, keďže som si to /ako skoro všetko/ nechala na poslednú chvíľu. Myslela som si, že vyplniť nejaký profil o mne bude brnkačka a že za jedno poobedie to zvládnem. Ak by som mala dať nádejnému záujemcovi o Work and Travel jednu radu -bolo by to toto: Nenechávaj si vyplňovačky na poslednú chvíľu lebo ošedivieš.

Po vstupných registráciách sme dostali ponuku na tzv. „job fair“, čo boli vlastne osobné pohovory so zástupcami daných rezortov a hotelov. Už deň predtým, sme sa s Verkou pripravovali na pohovor a skúšali sme si čo povieme aby sme obe uspeli a zobrali nás do rovnakého rezortu.

Prihlásili sme sa do rodinného rezortu v Minnesote, ktorý nám bol sympatický, a ktorý mi tak trošku pripomínal Camp Rock z čias Disney Channelu.

Boli sme v šoku koľko ľudí prišlo na tento job fair a začali sme mať trošku strach z konkurencie. Keďže pri prihlasovaní sa na pohovory sme trošku váhali, boli sme na zozname medzi poslednými. Museli sme napäté sledovať, ako ľudia vychádzajú s potvrdeniami o tom, že boli prijatí. Po asi 2 hodinách niekto vyšiel z dverí a zahlásil, že do nášho rezortu berú už len chlapcov, lebo dievčenské pozície už majú obsadené. Zdesene sme si s Veronikou vymenili pohľady a čakali sme čo sa s nami stane. Po celú dobu sa medzi nami prechádzali a dávali nám rady zástupcovia americkej kancelárie Alex a Ryan. Keď sa ku nám posadil Alex, informoval nás, že nám ostávajú ešte iní zamestnávatelia, a že sa nemusíme ničoho báť. Dali sme sa do reči a rozprávali sme sa naozaj dlho. Alex bol super a pri debate s ním som aj zabudla, že čakám v rade na nejaký pohovor. Keď sme mu vysvetlili, že si leto chceme naozaj užiť a je to naša posledná šanca ísť na program a nechceme byť rozdelené v nejakých rezortoch, ktoré sme si ani nevybrali, Alex sa postavil a sľúbil nám, že to ide vybaviť. Po chvíľke sa vrátil aj s Ryanom, ktorý nám povedal, že nám rušia dnešný pohovor a môžeme si začať vyberať od začiatku. Priniesol nám notebook s ďalšími nadchádzajúcimi pohovormi, na ktoré budeme zaradené ako prvé. Wau. Tomu hovorím šťastie. Díky Alex.

Vybrali sme si nádherný rezort vo West Virginii, ktorý vyzeral ako Biely Dom. Síce sme v ten deň job offer nedostali, ale dostali sme úplnou náhodou ešte lepšiu príležitosť.

Po pár dňoch sa nám ozvala naša koordinátorka, že do rezortu, ktorý sme si vybrali sa hlási veľmi veľa vracajúcich sa uchádzačov, ktorým podľa pravidiel musí dať prednosť a bojí sa, že situáciu, ktorú sme zažili minule by sa mohla opakovať. Poslala nám teda rezort Four Seasons v Colorade, ktorý nás zaujal nielen krásnou prírodou v okolí a tiež tým, že ponúkal jedny z lepšie platených pozícií. Háčik bol zase v tom, že do tohoto rezortu brali len štyroch ľudí. Áno štyroch. A pohovor bol cez skype. Neviem, čo sme si mysleli, keď sme sa na to prihlásili.

V deň pohovoru som si doma nachystala celý set, a s Veronikou sme si skúšali skypovať z izby do izby či všetko fičí.

Kvôli časovému posunu sa pohovor konal o 8 večer a ja som bola na rade ako prvá. Samozrejme že mi zlyhala všetka technika a nedokázala som sa s Coloradom spojiť ani po opakovaných pokusoch o pripojenie a reštartovanie internetu. Za 5 minút mali už volať Veronike a len mi napísali, že môj pohovor budú musieť preložiť. O_O

Veronika absolvovala svoj pohovor a potom sme len v útrapnom tichu sedeli ako bez duše na zemi a nemohli sme uveriť aká apokalypsa sa nám stala tento krát.

Mne volali už na ďalší deň, a musím sa priznať, že asi nikdy som si tak nevymýšľala a chvíľami som bola hrdá na moje improvizačné schopnosti. Otázky typu: "S akými chcemikáliami ste pracovali v predchádzajúcich zamestnaniach" som naozaj nečakala.

S Veronikou sme sa teda rozhodli hodiť túto nevydarenú epizódku za hlavu a poprosili sme našu koordinátorku nech nám pošle naše ďalšie možnosti.

Tento krát som po otvorení mailu ostala v nemom úžase. Enchantment resort, ktorý sa nachádza uprostred kaňonu v Arizone, bola moja láska na prvý pohľad. Zrazu mi bolo jedno koľko to celé stojí, čo všetko musím kvôli tomu vybavovať a aké situácie musím podstúpiť. Vedela som, že presne tam chcem stráviť svoje najlepšie americké leto snov. Bola som rozhodnutá, že tam idem aj keby som mala skypovať zo 4-och počítačov.


000287-01-Enchantment-Resort-Casitas.jpg
000287-01-Enchantment-Resort-Casitas.jpg
MIIAMO.jpg
MIIAMO.jpg
000287-10-high-enchantment-tii-gavo.jpg
000287-10-high-enchantment-tii-gavo.jpg
000287-17-tii-gavo-patio-evening-mountain-view.jpg
000287-17-tii-gavo-patio-evening-mountain-view.jpg
000287-20-View-from-trail.jpg
000287-20-View-from-trail.jpg
000287-03-CasitaS-pool-Dusk.jpg
000287-03-CasitaS-pool-Dusk.jpg
000287-02-high-enchantment-lobby-hallway.jpg
000287-02-high-enchantment-lobby-hallway.jpg
000287-08-Casa-Main-Room.jpg
000287-08-Casa-Main-Room.jpg
000287-06-high-enchantment-view-180-patio.jpg
000287-06-high-enchantment-view-180-patio.jpg
000287-16-Mii amo pool.jpg
000287-16-Mii amo pool.jpg

Asi po týždni čakania na ďalší pohovor mi prišiel email, kvôli ktorému mi skoro vypadali vlasy. Four Seasons mi píše, že som prešla pohovorom a očakávajú ma v druhom kole s vedúcou oddelenia. WHAAT??! Okamžite som písala Veronike, že čo to znamená, lenže ako som zistila, jej nič také neposlali. OH NO. HELL NO.

Keďže v zmluve, ktorú sme s agentúrou podpísali, stojí, že ak nás už prijmu na nejakú pozíciu, musíme ju vziať. Zmocnil sa ma stres level 100 a okrem toho som sa už aj pekne naštvala. Písala som celá zúfala do agentúry, že naozaj stojím o ten ďalší pohovor s Veronikou a Four Seasons nech sa nehnevá ale ja do Colorada nejdem. Moja koordinátorka mi odpísala asi po 2 najviac nervydrásajúcich dňoch, kedy sme sa s Veronikou pomaly zmierovali s tým, že nás asi rozdelia, a ja, že sa môžem rozlúčiť s mojou vysnenou Arizonou. Našťastie sa podarilo moje druhé kolo pohovoru včas zaraziť a naša nádej na najlepšie leto v živote stále žila!

Aj tento pohovor sa konal cez skype a musím priznať, že som bola veľmi nervózna, keďže prvý krát som mala pocit, že mi ide naozaj o veľa. Našla som svoju vysnenú destináciu, ktorej som sa nechcela vzdať a zároveň už ma nebavilo neustále sa stresovať kvôli novým pohovorom. Chcela som mať už zaistenú pozíciu a začať sa konečne tešiť.

Pohovor sa mal konať o 9:00 večer. Keď po hodine a pol nikto nevolal, nevedela som či sa mám smiať alebo plakať. S Veronikou sme si domotivované a unavené skypovali a uvažovali sme, či to má celé ešte význam. Keď mi Veronika o 11-tej povedala, že ona sa asi odpája a ide do sprchy, začala som panikáriť a písala som do agentúry, že akože WTF. Dostala som odpoveď, že Nicole z HR trošku mešká s pohovormi a máme byť trpezlivé, že ona za chvíľku určite bude volať. V sekunde keď som si dočítala tú správu mi začal zvoniť skype s Nicolinou fotkou na obrazovke. OMG.

Z tohto pohovoru som mala úplne iný pocit ako z toho predchádzajúceho. Nicol bola usmievavá, zlatá a pozitívna osoba, ktorá mi s radosťou zodpovedala, všetky moje otázky a dotazy a nemala som ani chvíľku potrebu si niečo vymýšľať.

Po pár dňoch nám obom prišla asi najlepšia správa za posledné mesiace. Obe sme prijaté a oficiálne ideme do Arizony pracovať a stráviť tam 3 mesiace nášho života. Oficiálne sa tešíme. Oficiálne tancujem vo svojej izbe a rozmýšľam čo si zbalím a čo všetko si idem kúpiť aby to ladilo s Arizonským vibe-om.

Čakala nás posledné skúška našich nervov. Víza.

Ako žiadatelia o J-1 vízum sme sa museli zaregistrovať na stránke ambasády a vyplňovať ďalší „profil“, v ktorom sme museli zaklikávať či sme teroristi, či plánujeme v USA obchodovať s bielym mäsom, či plánujeme založiť kartel a ďalšie veci, ktoré neviem aký majú presne význam. Je možné že by niekto už hrdo zaškrtol políčko áno som terorista? -whatever-

Celá stránka ambasády mi v kuse padala a vždy som musela začínať odznova. Celý profil som vypĺňala dokopy asi 5 krát, kým sa mi ho podarilo úspešne odoslať. Posledná stránka celého, takzvaného DS formulára, na základe ktorého môžeš žiadať o víza bola najdôležitejšia, keďže sme si ju so sebou museli zobrať aj na ambasádu. Oh a ešte som zabudla spomenúť, že za to sme zaplatili navyše ešte 160 USD.

Pohovor na ambasáde už bol po tomto všetkom pre mňa nič. Dovnútra do budovy nás púšťali po dvoch podľa abecedy. Zobrali nám všetky osobné veci a zaradili sme sa do dlhého radu k okienku, kde sedel konzul Matthew, ktorý sa každého pýtal len kam ide a čo radi robia alebo čo študujú. Vyzeral byť dosť v pohode a myslím, že každého pustil. Keď som mu povedala, že idem do Arizony, začal mi googliť nejaké vodopády, ktoré si musím ísť určite pozrieť. Zlatý.

Po pár dňoch sme si išli pre pasy s vízami a ostatné dokumenty. Nemohla som uveriť, že už máme všetko vybavené a jediné čo ostáva, je úspešne zoštátnicovať a zbaliť sa. Zbaliť sa. OMG. 0_0 To bude asi kapitola sama o sebe!